let životom

Včera som už ostala voči všetkému apatická..

Vždy som si myslela, že LÁSKA je niečo, čo ak JE, tak JE stále.. že vieme, že milovaný  a milujúci nás bude milovať dnes aj zajtra  a že to dá aj najavo.. Milovaný mi povie, že aj on je len človek, že aj on má blbé dni, keď nemá náladu.. nemá náladu na čo? na dávanie a prijímanie lásky?! TO ma zraňuje.

Ešte horšie je, keď sú bez nálady obaja. Vtedy je "zrážka" nevyhnutná a neodkladná. Po hádke si poviem, že na čo sme spolu? o TOMTO to má celé naozaj byť?!?!

HEJ, niektorí ľudia sú prílišní optimisti.. alebo ich rovno nazveme nerealistami???

Asi chcem veľa, keď chcem lásku, ktorá sa bude odzrkadlovať v každom pohľade a úsmeve.. Lásku, ktorá viac dáva ako berie.. Nehovorí JA SOM to myslel takto, ALE prepáč, že nechápem TEBA. 

Niekto sa veľmi teší, že sa tak "milujeme". Povedzem si to narovinu. Ani na lásku už neostal čas.. Tých pár minút čo si denne venujeme (a to ešte nehovorím o ich kvalite) jednoducho nemôže stačiť na vybudovanie "tej najväčšej stavby srdca" .

a potom som prázdna.. necítim nič.. len vidím, že aj nebo plače..

to nie my.. to čas za to môže a tí, ktorí nám celé veky dávali takí hrozný príklad..